Nechajte ma v mojom tichom a pochmúrnom zúfalstve...nie je čas na otázky...stojím v bahne, na nohe uviazaný kameň a ďalšie bahno po mne pomaly steká až kým ma neudupe, nezadusí, nezničí....čierna tma je vo mne aj navokol a ja som v nej stratená a zatratená...nepočujem, nevidím len som a pritom neexistujem....nechce sa mi pohnúť ani utiecť...len ma nechajte...Z tmy dostávam facku jednu za druhou a ani len neotočím tvár....Nebojujem...netrpím.....je to bezmocnosť a nádej je na opačnom konci sveta....stratila ku mne cestu raz a navždy....Padám ďalej, tam kam sa už nedá ani padnuť....nižšie a hlbšie ako je dno....
Chcem len zmiznúť, prejsť od tohto stavu nazývaného bytím (lebo nič iné to nie je) k nebytiu...chcem zmiznúť pod povrch zemský...Ale aj nič nechcieť znamená predsa len niečo chcieť...a preto krvácam....ale strašne pomaly a zúfalo...aj keď nebojujem....
Nechajte ma všetci....nech som aspoň sama v mojom tichom zúfalstve a bláznivo pomaly sa neblíži to čo ani nečakám......nepýtam sa nechcem vedieť...už ani necítim...stojím už neutekám....neumieram už som mŕtva...len som ešte stále tu...
Nechajte ma...už nemám záchranu....
(Prečo slnko nesvieti pre všetkých rovnako?)
Komentáre
take prevetovske
vdaka