jastericka

Neteším sa, nedúfam, neprotestujem...nevzpieram sa, nehovorím o nespravodlivosti sveta (nemám na to právo), neobviňujem ťa ani seba....Cítim sa dobre...som zmierená s takouto situáciou, čo narobím...tým, že sa budem trápiť tomu nepomôžem, no jednoducho je to tak...Tým, že som sa zmierila s tým, že je naša situácia ťažká, ale ja tomu nepomôžem...akoby sa mi uľavilo, prestala som byť netrpezlivá a nervózna a podráždená (moje okolie sa potichu vytešuje), beriem to ako fakt, asi je to na niečo aj dobré...určite to má aj negatíva, ale čo nemá?

Beriem to triezvo, uvažujem racionálne ale stále z pohľadu ženy, ktorá ťa miluje...možno sa „neoplatí“ čakať na to, kým to bude pre nás priaznivejšie....a iní by si pomysleli, že mi totálne šibe....ale teraz mám pocit, že nič iné ako čakať mi neostáva....zabudnúť na teba nemôžem, nie si z tých, ktorí keď zídu z očí, zídu ľahko aj z mysle...

A možno nás v budúcnosti čaká niečo lepšie a keď vydržíme túto skúšku, bude všetko tak ako o tom snívam...a ak aj nebude, nič sa nestane...budem aspoň vedieť, že som nezradila lásku, že som jej dala šancu...že som ju dala nám...

Takže to nevzdávam...ďalej som v boji....ale nie v takom, kde sa uštedrujú rany, a preteká veľa zbytočnej krvi....v boji, kde mi našepkáva láska a nie túžba, sebectvo a zlosť...

Za lásku rozhodovať nemôžme...ona rozhoduje za nás...nepýta si dovolenie...nevysvetľuje..